Ben Fogle rozptyľuje popol svojho zvieratka

Ben Fogle, publicista v Telegraph, a smrť jeho sučky Inca

Ben Fogle a Inca. Keď musel Ben Fogle, publicista pre Sunday Telegraph, v júli 2012 nechať uspať svoju milovanú labradorku Inca, na Twitteri napísal: „Práve som stratil svoju najlepšiu priateľku, Inca. Mať zlomené srdce je slabý výraz pre to, čo cítim #nedokážemprestaťplakať“.

O mesiac neskôr sa čitateľom Telegraphu zveril, že jej miska je stále v kuchyni. Jej vôdzky tam stále ležali, rozhádzané po dome, aby jej staré lapky nemuseli chodiť na dlhé vzdialenosti.

„Sú to malé pripomienky malého čierneho psíka, ktorý prenikol do celého môjho života, ktorý prejavoval absolútnu vernosť a priniesol toľko šťastia,“ hovorí. „Nedokážem sa prinútiť ich odložiť.“

Národ milovníkov zvierat

Bol prekvapený množstvom listov, ktoré dostal po tom, čo napísal o smrti Inca. Ľudia ho zastavovali aj na ulici: „Veľkí, urastení londýnski taxikári, ktorí mi hovorili o svojom vlastnom smútku a slzách, ktoré vyronili. Svojím spôsobom ma to napĺňa hrdosťou, že som Brit. Sme skutočne národ milovníkov zvierat.“

Eutanázia spoločenských zvierat

Bruce Fogle, Benov otec, veterinár s 42-ročnou praxou a predseda správnej rady Humane Society International, viedol príručku *Interrelations Between People and Pets* a napísal kapitolu „Attachment – Euthanasia – Grieving“ (Pripútanosť – Eutanázia – Smútenie). Bol to on, kto uspal Inca v rodinnej kuchyni.

„Pes je úplne nevinná bytosť, ktorá nikdy neskrýva svoje emócie a nikdy neklame. Preto môže byť smútok taký veľký. Môže byť výrazne skomplikovaný, ak ľudia cítia vinu za to, že prežívajú takú intenzívnu emóciu k svojmu psovi.“

Rozhodnutie nechať uspať milované spoločenské zviera je veľmi ťažké a môže vyvolať značný pocit viny. Inca trpela epilepsiou, zadné lapky sa jej podlamovali a mala problém sa pohybovať. Bolo pre mňa veľmi upokojujúce počuť, že Inca strávila svoje posledné dni na hrade Bovey v Dartmoore, hneď vedľa miesta, kde sídlime; aj v jej posledných dňoch sa Ben snažil vytvárať s ňou šťastné pamiatky.

Rozptýlenie popola Inca

V júli 2013, rok po jej smrti, Ben dojímavo napísal, že nastal čas rozptýliť popol jeho milovaného zvieratka.

Marina, deti a ja sme boli v sprievode mamy, otca a mojej sestry Tamary, spolu s rodinnými psami, Lucom, Lolou, Marni a Maggi. Pridala sa k nám aj Sam, venčiteľka psov, ktorá je akousi zašepkávačkou psov – všetci psi ju milujú – a ktorá okolo stromu zhromaždila tucet psích priateľov Inca.

Hyde Park zohral v mojom živote takú dôležitú úlohu. Je to moje miesto na únik z ruchu mesta, ale čo je dôležitejšie, práve tam som stretol Marinu, vďaka Inca a jej sučke Maggi. Malý strom stojí takmer na mieste, kde sme sa prvýkrát stretli.

Moja mama priniesla fľašu šampanského pre nás a veľké balenie Bonios pre psov. Deti kráčali vo vysokej tráve, zatiaľ čo som rozptyľoval popol Inca. Namiesto kvetov sme nechali Bonio vysoko v jednej z vetiev.

Bola to jednoduchá, ale šťastná ceremónia. Myslím, že psychológ by to nazval „uzavretím“. Neznášam predstavu, že by jej meno zmizlo z pamäti, a jej strom zaručuje formu dlhovekosti. Pre stovky ľudí, ktorí okolo neho každý deň prechádzajú, je to len ďalší mladý strom, ale pre nás je to strom Inca. Ludo a Iona hovoria „Ahoj, Inca“ zakaždým, keď prechádzame okolo.

Usporiadanie ceremónie a postavenie pamätníka pre tvoje zvieratko je taký dôležitý spôsob, ako vyjadriť svoje emócie a pomôcť si prijať stratu svojho zvieratka, ako to brilantne formuloval Ben: „Smútok je cena, ktorú platíme za lásku.“

Súvisiace produkty

Pozrite si tiež

• Prívesky a náhrdelníky na popol
• Šperky na popol

Kategórie

Urny pre zvieratáKeramické urnyUrny pre mačkyUrny pre psovUrny pre malé zvieratáPamiatkové predmety